Čo ma napadlo

Predstavte si, že by ste boli doma zavretí s lokšami. Úplne sami, bez pomoci druhých, len tak, pohodení zoči voči týmto gastroprovokatérkam. A ešte k tomu plnených pečeňou. Ako sa brániť? Ťažká to veda, najmä v sviatočných obdobiach spojených s neprekonateľným sviatočným hladom. Sviatočný hlad si predstavte ako studňu do ktorej hodíte kameň a on nikdy nedopadne. Teda presnejšie, on dopadne, len vy o tom neviete. Cez sviatočný hlad hádžeme do studne stále viac a viac kameňov v domnení, že nedopadli, až sa na nás spätne vysype vlečka so štrkom. Prejedanie je pravidelným sviatočným javom. Ľudia chodia na návštevy, navštevovaní ponúkajú návštevám a potom návštevy, kvôli dobrým mravom donesú návštevovaným navštívenku a takto dookola. Potom po príchode z návštevy, si návštevníci nájdu navštívenku od minulej návštevy a zjedia ju, aby sa nepokazila. Niekedy cez sviatky, keď si sadnete večer na balkón na sídliskách, môžete počuť špeciálny úkaz, ktorý sa nevyskytuje nikdy inokedy. Keď stíchne pr...

Keď nastal večer  a ja sám doma panvicu som mastil,  vzkypelo tak náhle zrazu,  vo mne plno zášti.  Pre Kristínku pražím chlebík,  dajaký je žltý,  závan jedla z neho razí,  neúprosne krutý.  Hlcem jeden,  hlcem druhý,  nesledujem čas,  ovládol ma bezodkladne,  žalúdočný hlas.  A po tejto prietrži,  moja povesť utŕži.  Kristínka ma ihneď trestá,  nie je naspäť žiadna cesta.  A tak píšem tieto riadky,  nemám život len tak ľahký.  Musím pykať za moje hriechy,  prežívať to bez útechy.  Odpusť, prosím, ponížene...  už nikdy nejem chleby.. ne ne!

Bola to isto lesť!  Nechal som sa zbalamutiť ako trulo,  keď kráčal som po vonku  a zrazu niečo odniekiaľ zavanulo.  Och tá moja slabá žalúdku duša,  ľahko podľahne,  keď ju takto vábenie zadúša.  Nieto potom rozvahy...  ... ale toto vábenie by zlomilo  aj silnejšie povahy.  Po uzretí centra vábu,  zabil som na odpor myšlienku chabú,  lebo stál som proti NIM zoči voči.  Áno, v tej chvíli boli jediné svetlo mojich očí.  Ja viem, že pradávno z nich bola prvá žena.  Dokonca bola celá obnažená!  Ale ako si má človek pomôcť v ich prítomnosti,  keď zažíva pocit oblomnosti,  pripadá si sťa udretý hladomorným mechom,  ako keby bol pokrstený zajedacím cechom.  A tak som pootvoril príboru dvierka,  môj osud bol spečatený...  grilované rebierka.

Peter bol na pohľad obyčajný mladý človek. Pracoval ako administratívny pracovník v jednej nemenovanej firme vymáhajúcej pohľadávky. Práca mu šla od ruky, teda lepšie povedané od jazyka. Bol totiž najlepší oblizovač obálok v kraji. Avšak zdanie niekedy klame a v Petrovom prípade to platilo dvojnásobne. Raz za čas sa dialo s Petrom niečo, čo prekračuje svetské poznanie a zmýšľanie racionálneho človeka 21. storočia. Pravidelne, keď sa Mesiac dostal do splnu, sa s Petrom diali nevídané veci. Náhle dostával silné nutkanie, ktoré ho ťahalo k najbližšiemu rybníku, chuťové bunky si začali uvedomovať, že aj hmyz môže byť celkom chutný (aj bez dresingu) a zelená a kaki farby sa mu zdali strašne sexi. Áno, v Petrovi nebolo niečo z tohoto sveta. Peter bol totiž žabodlak. Táto jeho inakosť sa u neho začala prejavovať ešte na strednej škole. Prvý krát sa premenil na žabu počas plaveckého výcviku. Bol z toho značne zdesený. A ešte viac z toho boli zdesení učitelia, ktorí mali študentov na starosť. L...

V lese,  kde počuť šum lístia lesného,  v pochmúrnej atmosfére vetra besného.  Nebolo úkrytu, sucha, miesta schovu,  až na maringotku.  Na prvý pohľad nie celkom novú.  Vošli dnu stratení ľudia,  mysliac si  ľaľa, hen tam sa na chvíľu zúdia,  oddýchnu si kým prejde búrky kataklyzma.  Keď zuli sa, ostala pri dverách prázdna čižma.  Odvtedy po nich nebolo ani slychu.  Povráva sa, že lesné zvery stadiaľ vtedy  započuli polovicu vzdychu,  podivné zvuky,  mľaskot, grgot, škvrkot,  rinčanie skla.  Bola to maringotka bájneho žravého zla.  Ten, kto do takej maringotky vkročí,  je vystavený žraniu,  takému, čo do neho len tlačí,  hurky, lokše, ba i nasilu kosti!  Žalúdky naplnia sa,  no zlu v maringotke ani vtedy nie je dosti.  Práve to je moment, keď padnú aj tí statoční,  čo aj v bežnom živote sú na žalúdky nároční.  Dlho nevydržia sťa v jarnom puku,  maringotk...

Kedysi dávno, ešte v období tesne po vyhynutí dinosaurov, nebolo na našej planéte veľmi sveta žiť. Bolo to aj celkom logické, keďže jediným šmahom meteoritu sa vytratilo deväťdesiat percent populácie života na Zemi. Alebo výbuchom megalomanskej sopky, ktorej nestačilo zničiť trebárs jeden ostrov, alebo dokonca nezničiť nič, ale si len tak pofunieť sopečný prach a potom v kľude zase zaspať. Nie nie. Svojou súťaživosťou musela prekonať všetky dovtedajšie sopečné rekordy a ustanoviť sa za najviac vybuchnutú sopku sveta aj pre mnohé ďalšie sopečné generácie. Teórií, ktoré hovoria o príčine vyhynutia dinosaurieho plemena, je mnoho. Toto vyhynutie však znamenalo ešte jednu dôležitú, ale veľmi prehliadanú vec. So stratou obrovského množstva životného materiálu sa vytvorilo obrovské miesto pre rast nového. Príroda si vymýšľala všelijaké nové druhy, ktoré sa snažili urputne zaplniť prázdne neobývané škáry sveta (pozn. autora: Po vyhynutí deväťdesiatich percent života by sa mohli nazvať škárami ...