Večera pre Kristínku
Keď nastal večer
a ja sám doma panvicu som mastil,
vzkypelo tak náhle zrazu,
vo mne plno zášti.
Pre Kristínku pražím chlebík,
dajaký je žltý,
závan jedla z neho razí,
neúprosne krutý.
Hlcem jeden,
hlcem druhý,
nesledujem čas,
ovládol ma bezodkladne,
žalúdočný hlas.
A po tejto prietrži,
moja povesť utŕži.
Kristínka ma ihneď trestá,
nie je naspäť žiadna cesta.
A tak píšem tieto riadky,
nemám život len tak ľahký.
Musím pykať za moje hriechy,
prežívať to bez útechy.
Odpusť, prosím, ponížene...
už nikdy nejem chleby.. ne ne!
a ja sám doma panvicu som mastil,
vzkypelo tak náhle zrazu,
vo mne plno zášti.
Pre Kristínku pražím chlebík,
dajaký je žltý,
závan jedla z neho razí,
neúprosne krutý.
Hlcem jeden,
hlcem druhý,
nesledujem čas,
ovládol ma bezodkladne,
žalúdočný hlas.
A po tejto prietrži,
moja povesť utŕži.
Kristínka ma ihneď trestá,
nie je naspäť žiadna cesta.
A tak píšem tieto riadky,
nemám život len tak ľahký.
Musím pykať za moje hriechy,
prežívať to bez útechy.
Odpusť, prosím, ponížene...
už nikdy nejem chleby.. ne ne!