Rozprávka o Petrovi a Žeruche

Peter bol na pohľad obyčajný mladý človek. Pracoval ako administratívny pracovník v jednej nemenovanej firme vymáhajúcej pohľadávky. Práca mu šla od ruky, teda lepšie povedané od jazyka. Bol totiž najlepší oblizovač obálok v kraji. Avšak zdanie niekedy klame a v Petrovom prípade to platilo dvojnásobne. Raz za čas sa dialo s Petrom niečo, čo prekračuje svetské poznanie a zmýšľanie racionálneho človeka 21. storočia. Pravidelne, keď sa Mesiac dostal do splnu, sa s Petrom diali nevídané veci. Náhle dostával silné nutkanie, ktoré ho ťahalo k najbližšiemu rybníku, chuťové bunky si začali uvedomovať, že aj hmyz môže byť celkom chutný (aj bez dresingu) a zelená a kaki farby sa mu zdali strašne sexi. Áno, v Petrovi nebolo niečo z tohoto sveta. Peter bol totiž žabodlak.

Táto jeho inakosť sa u neho začala prejavovať ešte na strednej škole. Prvý krát sa premenil na žabu počas plaveckého výcviku. Bol z toho značne zdesený. A ešte viac z toho boli zdesení učitelia, ktorí mali študentov na starosť. Lebo v ten osudný večer sa Peter jednoducho vyparil. Hľadali ho všade, ale nebolo ho. Prehľadali všetky chatky v oblasti, prezreli všetky bazény, videli však len jednu divnú žabu plávajúcu podivným štýlom, na oko pripomínajúcim prsia, v päťdesiatmetrovom bazéne hore dole. Prekonala časový rekord plaveckého výcviku na sto metrov. Ako to u správnych ...dlakov býva, Peter sa naspäť do ľudskej podoby premenil až s úsvitom ranného slnka. Našli ho vydesení spolužiaci v podivnej polohe vo svojej posteli, samozrejme nahého, keďže premena na žabu spôsobila to, že Peter sa scvrkol do žabacej veľkosti a doslova vypadol zo svojich šiat, ktoré následne nevedel nikde nájsť. Asi ich odniesli ranné upratovacie služby miestneho kúpeľného areálu. Svoju absenciu vysvetľoval len veľmi ťažko, ale mladý študent si všeličo vymyslí. Preto nikto nemal žiadne podozrenie o jeho pravej identite, ktorú práve objavil a z ktorej bol zdesený. Vyviazol s trestom a život išiel ďalej.

Ako tak čas plynul, Peter sa čoraz viac zabývaval vo svojej novospoznanej identite. Dokonca sa mu to začínalo aj páčiť! Najskôr si myslel, že je vo svete výnimočný, no nebolo tomu tak. Pri svojich žabacích potulkách a nespočetných kŕkacích maratónoch (ako správny žabodlak totižto musel kŕkať na mesiac) začal stretávať rôzne bizarné stvorenia prírody. Delili sa do rôznych skupín. Prvou z nich boli samozrejme dlaci. Vo svete spoznal mnoho rôznych druhov dlakov. On sám bol žabodlakom, no stretol napríklad okrem klasických vlkodlakov aj zaujímavejších jedincov. Jednými z najpažravejších boli ovcodlaci. Tí chodili tajne v noci za splnu po cudzích pozemkoch a spásali všetku trávu, čo našli. Udivení majitelia ráno nachádzali svoje trávniky vykosené do posledného stebla. Niektorí, ako napríklad majitelia golfových areálov boli nadšení, iní však toto nadšenie nezdieľali. Ďalším obzvlášť bizarným druhom dlakov boli uchodlaci (nemýliť s ucholakmi). Za splnu sa menili na uši a hľadali si rôzne vyvýšené miesta, kde mohli nerušene načúvať. Neboli zameraní na žiadny konkrétny druh zvuku. Lahodilo im všetko, čo vydávalo akúkoľvek formu zvukových vĺn. Boli to takzvaní zvukoví pôžitkári. V časoch koncertov býval ich výskyt najväčší, keď sa dali pri pozornejšom sledovaní okolia pozorovať v načúvacej polohe povešaní kade tade okolo koncertných hál a amfiteátrov. Druhou veľkou skupinou mystických stvorení boli píri. Ako sa dá vhodne predpokladať, najrozšírenejšou podskupinou pírov boli upíri. Píri boli veľmi dravá skupina mystických stvorení. Ako plynul čas, tak sa jednotlivé druhy medzi sebou vraždili, až zostali na svete jedine upíri, ktorí začali nakoniec kanibalizovať aj sami seba, čím sa tiež dostali na prah vyhynutia. Svetlou výnimkou medzi pírmi boli tapíri, ktorí sa už nedokázali pozerať na pírske vyvražďovanie a rozhodli sa skoncovať so svojou mystickosťou a stať sa obyčajnými pozemskými zvieratami s ypsilonom na konci v nominatíve množného čísla slovenského jazyka. Túto gramatickú zmenu brali ako formálny akt vyznačujúci hrubú čiaru za ich temnou pírskou minulosťou.

Peter bol vždy tak trochu samotár. Ako však dospieval, dostával sa cez pubertu až na prah konca adolescencie, začínalo sa mu cnieť. Nevedel prečo sa mu cnie. Cnelo sa mu len tak. Všeobecne. Teda, samozrejme, že nie, ale on to tak vnímal. Proste nejaké neforemné všeobecné cnenie, prichádzajúce odnikiaľ a smerujúce bohviekam. A to ho sakra štvalo. Dosť sakra veľmi. V tomto mu ku kľudu nepomáhal ani jeho jediný verný priateľ, kliešťodlak Ľubomír. Ten sa nechával jeho cnením veľmi ľahko vytočiť. Koniec koncov, mal to v génoch. Petrovo neustále cnenie ho kompletne psychicky vyciciavalo. A na to nebol zvyknutý. Obvykle totiž vyciciaval svoje okolie on. Koniec koncov, aj toto mal v génoch.

Žerucha bola zaujímavá osoba. Na jednej strane krásna žena, no mala jednu chybu. Strašne jej smrdelo z úst. O jej pachu sa písalo široko ďaleko. Dokonca svetskí hudci tradovali príbeh o poslednom existujúcom dračom dychu, na čo reagovali najznámejší milovníci drakov, číňania, zvýšeným turistickým záujmom o zájazdy do Žeruchinho rodného kraja. Pach jej úst však nebola jej vina, o svoj chrup sa príkladne starala. Žerucha pracovala ako realitná maklérka predávajúca bažinaté pozemky. Milovala predávať bažinaté pozemky. Priam sa v tom vyžívala. Dokázala predať aj ten najbažinatejší pozemok zo všetkých bažinatých pozemkov, nad ktorým už ostatní makléri lámali palicu. Milovala atmosféru bažín. Keď zabublalo bahno, zavial vietor a rozkýval trstinu. A milovala žaby. Až natoľko, že bola predsedníčkou, sekretárkou a jedinou členkou hnutia, ktoré si sama založila, s tajomnou skratkou BZBK, čo v rozvinutom tvare znamenalo "Bez žiab budú komáre," ktorého hlavným zameraním bol boj s reštauráciami podávajúcimi žabacie stehienka. A že bola Žerucha veru zanietená aktivistka. Neunikla jej žiadna žabacia neprávosť. Šéfkuchári a majitelia francúzskych reštaurácií široko ďaleko mali vyvesenú jej podobizeň minimálne v piatich kópiách na rôznych miestach svojich podnikov. Len tak. Pre istotu. Vždy, keď sa u nich zjavila, neveštilo to pre nich nič dobré a preto bolo výhodné, aby ju zamestnanci spoznali ihneď ako sa objavila niekde poblíž. Jej sabotáž mala rôzne formy. Najčastejšie sa však objavila v reštarácii, niekde sa skryla, počkala do konca šichty, keď majitelia reštauráciu zavrú, v noci vymenila všetky žaby v ponuke za špargľu, alebo tofu, a polepila celú reštauráciu nálepkami slobodne žijúcich žiab odfotených vo svojom prirodzenom prostredí vo všelijakých osvetových pózach. No a predstavte si francúzskych šéfkuchárov ako varia tofu.

Ľubomír už strácal s Petrom kompletne nervy. Nevedel si s ním rady. Keď mu v tom zrazu skrsol v hlave nápad. Peter by určite potreboval na odreagovanie zmenu prostredia, trochu vypnúť, oddýchnuť si, zakŕkať, prejaviť svoje žabodlačie ego. Preto ho naložil do auta, odviezol na okraj najbažinatejšej bažiny z celého okresu a zdrhol bez rozlúčenia preč.

Žerucha bola prekvapená, keď hneď po príchode ku jednej z bažín zo svojej rozsiahlej ponuky, pri nej našla stáť osamelého Petra, ktorý bol ešte stále v podivnom rozpoložení, v ktorom rozmýšľal, aké rôzne mučiace techniky použije na Ľubomíra za to, čo mu práve spravil. Peter tak však dlho nevydržal. Zacítil podivnú vôňu, ktorá ho dostávala do vytrženia. Teda vôňu. Skôr to bol zápach, ktorý pripomínal zmes kyanidu, mesačných ponožiek vrcholového športovca a vajcovej minerálnej vody. Začal sa obzerať po zdroji tohoto zvláštneho vytrženia. Najskôr nič nevidel, keď v tom zbadal, že táto podivná vôňa (pozn. autora: Budem sa držať pomenovania vôňa. Vôňa z Petrovho uhlu pohľadu. Resp. ponosu.) sa k nemu dostávala od neznámej ženy, presnejšie sa k nemu dostávala v nepravidelných intervaloch, ktoré boli zvláštne zhodné s intervalmi, v ktorých daná žena otvárala ústa a volala na neho, že čo tam robí. Peter bol podivne priťahovaný touto vôňou. Nevedel tento zvláštny pocit popísať. A Žerucha si všimla jeho pozornosti.

Od tohoto momentu sa začali Peter so Žeruchou pravidelne stretávať. Jemu nevadil jej pach z úst a jej nevadili jeho občasné náhle pravidelné zmiznutia bez vysvetlenia. Občas aj premýšľala, kam tak náhle približne raz za mesiac zmizne, ale potom si povedala, že nemá význam si s tým lámať hlavu. Aj Peter rozmýšľal, skade sa môže brať tá Žeruchina zvláštna "vôňa." Ale musel si priznať. Tá vôňa ho neskutočne priťahovala. A jedného dňa ho pritiahla kompletne. Odhodlal sa pobozkať Žeruchu. Bol z toho celý nervózny, ale výsledok, akým to dopadne, by mu nenapadol ani v žabodlačom sne. Žerucha sa premenila na žabu. Urobila to úmyselne. Chcela Petrovi odhaliť svoje tajomstvo, ktoré ju už dlhé roky ťažilo na srdci. Bola totiž z polovice žaba. A to nie hocijaká. Žerucha bola žaba, ktorá mohla meniť svoju podobu na človeka a potom zase naspäť. Nie však hocikedy. Jedine, keď ju pobozká milovaná osoba. Z Petra cítila akési zvláštno, že s ním nie je všetko v pozemskom poriadku a preto sa odhodlala. A urobila dobre.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Nadprirodzenie

Prečo sneží

Večera pre Kristínku