Spánok

A tak si sedím na okraji postele celkom sám. Celkom sám s tým starým známym klaustrofobickým pocitom. Pocitom, keď neviem, čo ďalej, keď cítim neprekonateľný nápor štyroch stien, medzi ktorými som beznádejne uzavretý.

Je noc a počuť len tlkot srdca ktorý je ešte zosilený holými stenami. Vytvára tak neprekonateľný vnútorný tlak na dutinu lebečnú, ktorý núti človeka v duši kričať, no navonok nevydať ani hláska. Pocit beznádeje prichádza ako na zavolanie. Nahliadnem von oknom a zbadám prázdne stopy v čerstvo napadanom bielom snehu. Snehu, ktorého bielu farbu sem-tam prekryje temný tieň noci pohybujúci sa v ovzduší. Tlkot počuť čoraz hlasnejšie. V duchu mi prechádzajú rôzne myšlienky. Vráti sa? Nevráti?

V tom ma zasiahne záhadný pocit chladu na pleci. Otočím sa, no nič nevidím. Zbesilo sa rozbehnem k dverám. No náhle si uvedomím, že dvere tu nikdy neexistovali. Nikto ich nevytvoril. Nebol dôvod. Zúfalo sa vrhám na posteľ v snahe zachrániť sa. Žiadne prikrývky. Nebol dôvod. Už je to tu. Cítiť chlad. Chlad nespôsobený okolitým snehom. Chlad, ktorý poľahky preniká aj cez to najhorúcejšie miesto. Pomaly na mňa doliehajú mdloby. Prečo si vybral práve mňa?

Tlkot ustáva.