Násilné nerobenie
Je veľa spôsobov ako niečo nerobiť. Existujú už od prapočiatkov ľudského pokolenia a dovolím si tvrdiť, že ľudstvo už strávilo a minulo rekordne veľa času robením tých vecí, ktoré vyúsťujú do nerobenia "niečoho". Aj keď toto rekordné množstvo času je aktuálne ohrozované množstvom času, ktoré ľudstvo venuje zdieľaniu obrázkov, videí a častí svojich intímnych partií* pomocou asociálnych sietí a služieb. Je ľahké samočinne, akosi podvedome dospieť do stavu ničnerobenia. Ale čo ak "niečo" treba naozaj nerobiť? Niečo, čo robíme radi, pravidelne, celkom úspešne a s chuťou?
Proces násilného nerobenia (nazvime to tak pracovne) v tomto prípade naberá úplne iný rozmer. Ľahké nadobudnutie nerobenia nadobúda strašný rozmer obnovy civilizácie po monumentálnej nukleárnej katastrofe spojenej s vyhynutím 94,71% všetkého života na Zemi, vrátane tuleňov, nosorožcov, záchodových pavúkov a pozemných vtákov kivi, ktorých si často niektorí ľudia mýlili s tropickým ovocím a preto boli tak, či tak tesne pred vyhynutím už predtým. Z nerobenia sa stáva cieľ pripomínajúci cieľ, ktorý by si dal príliš ambiciózny tréner reprezentačného futbalového výberu Luxemburska, ktorý by s tímom chcel postúpiť na olympijské hry a vyhrať ich nielen vo futbale, ale aj v lukostreľbe. Proste vec nedosiahnuteľná.
K samotnému cieľu násilného nerobenia "niečoho" potom vedú podvedome viaceré body cesty, ktoré sa u rôznych ľudí vzájomne obmieňajú, vynechávajú alebo upravujú podľa potreby. Prvým z takýchto bodov je bod tzv. núteného chcenia, resp. prílišnopremýšlacieho chcenia nerobenia. V tomto bode osoba chcúca nerobiť chce nerobiť a plne si túto skutočnosť uvedomuje, ale tento záchvat chcenia** je stále len záchvatom a preto po chvíli pominie. Do tohoto bodu spadá asi väčšina neúspešných ciest násilného nerobenia. Záchvat chcenia môže mať rozne dlhý interval trvania a tento interval sa u rôznych ľudí vie značne líšiť. U niekoho sa dá merať v minútach, alebo dokonca v sekundách, u iného zase môže trvať aj pár dní. Všetko záleží od aktuálneho psychického rozpoloženia. Výsledok je však vždy taký, že záchvat pominie a myšlienka nerobenia je zahnaná chuťou spraviť to čo sa nemá z rôznych samovsugerovaných dôvodov.
Jedným z týchto dôvodov a dôvodom hojne používaným je nervozita. Veta "Lebo som nervózny!"*** existuje na svete už od narodenia prvého človeka. Akurát v tom čase sa vyslovovala bájnym revavým jazykom dojčiat. V nami známom znení sa objavila prvý krát v období založenia prvých predškolských zariadení, keď začali prvorodenci zanevierať na vokálny, už spomínaný revavý jazyk pre jeho náchylnosť ničiť ušné bubienky. Používa sa v širokej škále oblastí.
"Prečo krčíš ten papier?"
"Lebo som nervózny!"
"Prečo miešaš tú vodku s kefírom?"
"Lebo som nervózny!"
"Prečo máš na hlave tú igelitku z nemenovaného potravinového reťazca a vykonávaš pohyby pripomínajúce samovražedného atentátnika, ktorý sa akosi netrafil do svojho povolania?"
"Lebo som nervózny!"
Toto boli len niektoré z príkladov použitia mýtickej posvätnej vety našej ľudskej histórie. A verte mi, že ich je mnoho. Tak ako je mnoho dôvodov na robenie "niečoho", aj keď to nechceme robiť.
Ďalším bodom cesty k násilnému nerobeniu je presne opačný prípad ako záchvat chcenia ukončený nejakým dôvodom. V tomto prípade je dôvod hneď na začiatku. Násilne niečo nerobíme, lebo... "Lebo" môže byť hocičo. Ľudská fantázia nepozná hraníc (hlavne keď sa jedná o vyhováranie sa) a preto sa množstvo "lebo" blíži limitne k nekonečnu. Samozrejme niekedy má také správne "lebo" svoj zmysel, ale ak chceme niečo násilne nerobiť, tak "lebo" môže robiť len neplechu. Neplechu v tom, lebo do situácie sa opäť zaplieta záchvat chcenia, akurát v negatívnom zmysle slova. Záchvat chcenia je v tomto presne zameraný na činnosť, ktorú chceme násilne nerobiť a je preto mnohonásobne silnejší ako taký bežný záchvat chcenia a preto sa ľahko stane, že kým neodznie, tak mu osoba napriek "lebo" podľahne.
Toto sú podľa mňa dva hlavné body cesty k násilnému nerobeniu "niečoho". Samozrejme existuje ešte kopec ďalších. Spomenul by som napríklad stávky, boj s nerobením počas konzumácie omamných nápojov, alebo zlé citové rozpoloženie (napríklad dievčat odoberajúcich Bravo girl) a podobne. Všetky sa dokonca navzájom miešajú a preto sa stáva z násilného nerobenia pekný guláš. A to je hlavný problém všetkého. Všetky tieto body sú problémom. Pritom stačí jediné. Naozaj chcieť (alebo nechcieť) a nielen na to myslieť.
* Nie, pod pojmom intímne partie som nemyslel len orgány poskytujúce potešenie alebo pokušenie, alebo v prípade niektorých cirkevných sluhov aj pohoršenie, ale aj iné intímne súčasti osobností ľudí, ktoré nemusia byť zrovna hmotne hmatateľné. Môžu to byť rôzne časti denníkov mladých slečien, tajné ohovárania, rozchody, ale aj príchody alebo záchody. Proste rôzne veci, ktoré by človek nikomu (samozrejme okrem asociálnej siete) nepovedal.
** Inak sa to proste ani nazvať nedá. Predstavte si, že ste sirota a kráčate v obchode s potravinami a náhle dostanete neprekonateľnú chuť na kus dobrého syra, alebo pravé staré klasické komunistické chrumky, lenže zrovna ste v situácii, keď ste sa stali cestou z práce obeťou násilného lúpežného prepadnutia a ukradli Vám všetky peniaze, doklady, kreditky, telefón a všetky súčasti Vašeho celku, ktoré by ste mohli speňažiť, k tomu Vás ešte aj tak zbili, že ani na polícii Vám neveria, že ste to Vy a výsledky testov DNA potvrdzujúce Vašu identitu budú dostupné najskôr tak o týždeň. Verte mi, v takejto situácii sú aj obyčajné chrumky pekelne drahá záležitosť a nemôžete si ich dovoliť. Tento pocit a situácia v obchode presne vystihuje moju predstavu pojmu záchvat chcenia.
*** Alebo nervózna. Poprosím čitateľov, aby si dosadili rod podla svojho vnútorného presvedčenia. Nech nie je ukrátená žiadna fyziologická, mentálne uvedomelá, alebo preorientovaná skupina.
Proces násilného nerobenia (nazvime to tak pracovne) v tomto prípade naberá úplne iný rozmer. Ľahké nadobudnutie nerobenia nadobúda strašný rozmer obnovy civilizácie po monumentálnej nukleárnej katastrofe spojenej s vyhynutím 94,71% všetkého života na Zemi, vrátane tuleňov, nosorožcov, záchodových pavúkov a pozemných vtákov kivi, ktorých si často niektorí ľudia mýlili s tropickým ovocím a preto boli tak, či tak tesne pred vyhynutím už predtým. Z nerobenia sa stáva cieľ pripomínajúci cieľ, ktorý by si dal príliš ambiciózny tréner reprezentačného futbalového výberu Luxemburska, ktorý by s tímom chcel postúpiť na olympijské hry a vyhrať ich nielen vo futbale, ale aj v lukostreľbe. Proste vec nedosiahnuteľná.
K samotnému cieľu násilného nerobenia "niečoho" potom vedú podvedome viaceré body cesty, ktoré sa u rôznych ľudí vzájomne obmieňajú, vynechávajú alebo upravujú podľa potreby. Prvým z takýchto bodov je bod tzv. núteného chcenia, resp. prílišnopremýšlacieho chcenia nerobenia. V tomto bode osoba chcúca nerobiť chce nerobiť a plne si túto skutočnosť uvedomuje, ale tento záchvat chcenia** je stále len záchvatom a preto po chvíli pominie. Do tohoto bodu spadá asi väčšina neúspešných ciest násilného nerobenia. Záchvat chcenia môže mať rozne dlhý interval trvania a tento interval sa u rôznych ľudí vie značne líšiť. U niekoho sa dá merať v minútach, alebo dokonca v sekundách, u iného zase môže trvať aj pár dní. Všetko záleží od aktuálneho psychického rozpoloženia. Výsledok je však vždy taký, že záchvat pominie a myšlienka nerobenia je zahnaná chuťou spraviť to čo sa nemá z rôznych samovsugerovaných dôvodov.
Jedným z týchto dôvodov a dôvodom hojne používaným je nervozita. Veta "Lebo som nervózny!"*** existuje na svete už od narodenia prvého človeka. Akurát v tom čase sa vyslovovala bájnym revavým jazykom dojčiat. V nami známom znení sa objavila prvý krát v období založenia prvých predškolských zariadení, keď začali prvorodenci zanevierať na vokálny, už spomínaný revavý jazyk pre jeho náchylnosť ničiť ušné bubienky. Používa sa v širokej škále oblastí.
"Prečo krčíš ten papier?"
"Lebo som nervózny!"
"Prečo miešaš tú vodku s kefírom?"
"Lebo som nervózny!"
"Prečo máš na hlave tú igelitku z nemenovaného potravinového reťazca a vykonávaš pohyby pripomínajúce samovražedného atentátnika, ktorý sa akosi netrafil do svojho povolania?"
"Lebo som nervózny!"
Toto boli len niektoré z príkladov použitia mýtickej posvätnej vety našej ľudskej histórie. A verte mi, že ich je mnoho. Tak ako je mnoho dôvodov na robenie "niečoho", aj keď to nechceme robiť.
Ďalším bodom cesty k násilnému nerobeniu je presne opačný prípad ako záchvat chcenia ukončený nejakým dôvodom. V tomto prípade je dôvod hneď na začiatku. Násilne niečo nerobíme, lebo... "Lebo" môže byť hocičo. Ľudská fantázia nepozná hraníc (hlavne keď sa jedná o vyhováranie sa) a preto sa množstvo "lebo" blíži limitne k nekonečnu. Samozrejme niekedy má také správne "lebo" svoj zmysel, ale ak chceme niečo násilne nerobiť, tak "lebo" môže robiť len neplechu. Neplechu v tom, lebo do situácie sa opäť zaplieta záchvat chcenia, akurát v negatívnom zmysle slova. Záchvat chcenia je v tomto presne zameraný na činnosť, ktorú chceme násilne nerobiť a je preto mnohonásobne silnejší ako taký bežný záchvat chcenia a preto sa ľahko stane, že kým neodznie, tak mu osoba napriek "lebo" podľahne.
Toto sú podľa mňa dva hlavné body cesty k násilnému nerobeniu "niečoho". Samozrejme existuje ešte kopec ďalších. Spomenul by som napríklad stávky, boj s nerobením počas konzumácie omamných nápojov, alebo zlé citové rozpoloženie (napríklad dievčat odoberajúcich Bravo girl) a podobne. Všetky sa dokonca navzájom miešajú a preto sa stáva z násilného nerobenia pekný guláš. A to je hlavný problém všetkého. Všetky tieto body sú problémom. Pritom stačí jediné. Naozaj chcieť (alebo nechcieť) a nielen na to myslieť.
* Nie, pod pojmom intímne partie som nemyslel len orgány poskytujúce potešenie alebo pokušenie, alebo v prípade niektorých cirkevných sluhov aj pohoršenie, ale aj iné intímne súčasti osobností ľudí, ktoré nemusia byť zrovna hmotne hmatateľné. Môžu to byť rôzne časti denníkov mladých slečien, tajné ohovárania, rozchody, ale aj príchody alebo záchody. Proste rôzne veci, ktoré by človek nikomu (samozrejme okrem asociálnej siete) nepovedal.
** Inak sa to proste ani nazvať nedá. Predstavte si, že ste sirota a kráčate v obchode s potravinami a náhle dostanete neprekonateľnú chuť na kus dobrého syra, alebo pravé staré klasické komunistické chrumky, lenže zrovna ste v situácii, keď ste sa stali cestou z práce obeťou násilného lúpežného prepadnutia a ukradli Vám všetky peniaze, doklady, kreditky, telefón a všetky súčasti Vašeho celku, ktoré by ste mohli speňažiť, k tomu Vás ešte aj tak zbili, že ani na polícii Vám neveria, že ste to Vy a výsledky testov DNA potvrdzujúce Vašu identitu budú dostupné najskôr tak o týždeň. Verte mi, v takejto situácii sú aj obyčajné chrumky pekelne drahá záležitosť a nemôžete si ich dovoliť. Tento pocit a situácia v obchode presne vystihuje moju predstavu pojmu záchvat chcenia.
*** Alebo nervózna. Poprosím čitateľov, aby si dosadili rod podla svojho vnútorného presvedčenia. Nech nie je ukrátená žiadna fyziologická, mentálne uvedomelá, alebo preorientovaná skupina.