Je to všetko na Tuja
Tujo stál dlhé roky osamelo vo svojom rajóniku záhrady číslo 5 na Bodkovej ulici v jednom malom nemenovanom vidieckom mestečku. Nakoniec, bol to strom. Hýbať sa nemohol. A tento hendikep ho tiež ťažko poznačoval. Ale bývalo to inak.
Niežeby bol Tujo nejaký veselší alebo nebodaj optimista, ale stál v obrovskej tujej aleji plnej rôznorodých túj roznych veľkostí, názorov, pohlaví, orientácie a farieb. Tuje medzi sebou samozrejme, ako sa na správne tuje patrí, debatovali o rôznorodých veciach. Tujo bol odmalička zarytý pesimista a tieto svoje názory šíril aj do svojho okolia.
Obľúbená téma na jeho frfľanie bola napríklad práca. Zožieralo ho celé dni stáť na mieste a skrášľovať okolie. Nevedel si predstaviť horšiu prácu ako túto. Vždy závidel vianočným stromčekom, ktoré mali síce krátky život, ale zato si zažili kopec adrenalínu. Od kričiacich detí rútiacich sa na darčeky s nomádskou nájazdníckou taktikou až po obavu z možného vznietenia sa po zapálení sviečok alebo prskaviek v ich výzdobách (toto platilo len pre vianočné stromčeky z dávnejších vianoc). Ďalšie frfľačky predstavovali frfľanie na málo zásaditú pôdu, málo dažďa, veľa dažďa, bytostné rozdiely v tujej komunite, farebnostné rozdiely v tujej komunite a mnoho ďalších. Nedajú sa ani všetky vymenovať, keďže ak použijeme matematické vyjadrenie, tak sa množstvo tém na frfľanie a upadanie do pesimizmu a depresie limitne blížilo k nekonečnu. Horšie je, že sa tieto pesimistické nálady z Tuja začali prenášať aj na jeho okolie a jeho obligátnu vetu "Ja sa na to všetko môžem opadať!" začalo používať stále viac a viac tujích obyvateľov.
S touto novou postupnou epidémiou pesimizmu začalo celé spoločenstvo záhrady číslo 5 upadať. Pesimistické tuje mali stále väčšiu a väčšiu nevôľu čokoľvek robiť, lebo aj tak by to dopadlo zle, začali sa zanedbávať, flákať svoju prácu (Je to síce nepredstaviteľné, že sa dá flákať státie na jednom mieste, obzvlášť, keď ste strom, ale pesimistické tuje dokázali prekonať aj túto bariéru) a šíriť svoje nevrlé posolstvo ďalej. A keď to všetko videli snaživé tuje, povedali si, že veď keď iné nemusia, tak nemusíme aj my, a bolo po morálke. Nikto nič nerobil, nevymýšľal, všetky skvelé nápady sa podeli preč, spoločenstvo začalo upadať.
Najprv zmizla Tujova susedka tuja Ruja. Ruja bola pôvabná tuja, ktorá dostala svoje meno, ako isto tušíte, podľa pocitov, ktoré vyvolávala v pánskom osadenstve tujieho obyvateľstva. Potom nasledovali ďalší. Tuja Tuha, ktorá bola predurčená, aby sa po smrti miliónmi rokov premenila na najkvalitnejšiu náplň ceruziek v strednej a stredojužnej európe, tuja Duja, pod ktorou bola zriadená skládka strukovinového kompostu a tak večne dula a v neposlednom rade tuja mužského rodu tujo Fujo, z ktorého sa z neznámeho dôvodu po okolí neustále šíril nezameniteľný a prenikavý zápach a tak bolo jeho zmiznutie sprevádzané bujarými oslavami v jeho susedstve. Až nakoniec zostal Tujo sám.
Roky plynuli a Tujovi sa na počudovanie stále podarilo "nezmiznúť." Až mu to bolo divné. Ale časom na túto zvláštnosť zabudol. Prefrflával sa najskôr mesiacmi, potom rokmi až jedného dňa... bolo to náhle a nečakané. Ale odvtedy sa jeho život náhle zmenil. Našiel si nových priateľov, mačka ktorá ho zvykla obchádzať minimálne na päť metrov ho už obchádzala len na tri metre a dokonca sa vedľa neho objavila nová neznáma tuja, ktorej meno ešte nepoznal, ale plánoval sa zoznámiť.
A spúšťač? Prvá pozitívna myšlienka v jeho živote "Veď určite bude lepšie."
Niežeby bol Tujo nejaký veselší alebo nebodaj optimista, ale stál v obrovskej tujej aleji plnej rôznorodých túj roznych veľkostí, názorov, pohlaví, orientácie a farieb. Tuje medzi sebou samozrejme, ako sa na správne tuje patrí, debatovali o rôznorodých veciach. Tujo bol odmalička zarytý pesimista a tieto svoje názory šíril aj do svojho okolia.
Obľúbená téma na jeho frfľanie bola napríklad práca. Zožieralo ho celé dni stáť na mieste a skrášľovať okolie. Nevedel si predstaviť horšiu prácu ako túto. Vždy závidel vianočným stromčekom, ktoré mali síce krátky život, ale zato si zažili kopec adrenalínu. Od kričiacich detí rútiacich sa na darčeky s nomádskou nájazdníckou taktikou až po obavu z možného vznietenia sa po zapálení sviečok alebo prskaviek v ich výzdobách (toto platilo len pre vianočné stromčeky z dávnejších vianoc). Ďalšie frfľačky predstavovali frfľanie na málo zásaditú pôdu, málo dažďa, veľa dažďa, bytostné rozdiely v tujej komunite, farebnostné rozdiely v tujej komunite a mnoho ďalších. Nedajú sa ani všetky vymenovať, keďže ak použijeme matematické vyjadrenie, tak sa množstvo tém na frfľanie a upadanie do pesimizmu a depresie limitne blížilo k nekonečnu. Horšie je, že sa tieto pesimistické nálady z Tuja začali prenášať aj na jeho okolie a jeho obligátnu vetu "Ja sa na to všetko môžem opadať!" začalo používať stále viac a viac tujích obyvateľov.
S touto novou postupnou epidémiou pesimizmu začalo celé spoločenstvo záhrady číslo 5 upadať. Pesimistické tuje mali stále väčšiu a väčšiu nevôľu čokoľvek robiť, lebo aj tak by to dopadlo zle, začali sa zanedbávať, flákať svoju prácu (Je to síce nepredstaviteľné, že sa dá flákať státie na jednom mieste, obzvlášť, keď ste strom, ale pesimistické tuje dokázali prekonať aj túto bariéru) a šíriť svoje nevrlé posolstvo ďalej. A keď to všetko videli snaživé tuje, povedali si, že veď keď iné nemusia, tak nemusíme aj my, a bolo po morálke. Nikto nič nerobil, nevymýšľal, všetky skvelé nápady sa podeli preč, spoločenstvo začalo upadať.
Najprv zmizla Tujova susedka tuja Ruja. Ruja bola pôvabná tuja, ktorá dostala svoje meno, ako isto tušíte, podľa pocitov, ktoré vyvolávala v pánskom osadenstve tujieho obyvateľstva. Potom nasledovali ďalší. Tuja Tuha, ktorá bola predurčená, aby sa po smrti miliónmi rokov premenila na najkvalitnejšiu náplň ceruziek v strednej a stredojužnej európe, tuja Duja, pod ktorou bola zriadená skládka strukovinového kompostu a tak večne dula a v neposlednom rade tuja mužského rodu tujo Fujo, z ktorého sa z neznámeho dôvodu po okolí neustále šíril nezameniteľný a prenikavý zápach a tak bolo jeho zmiznutie sprevádzané bujarými oslavami v jeho susedstve. Až nakoniec zostal Tujo sám.
Roky plynuli a Tujovi sa na počudovanie stále podarilo "nezmiznúť." Až mu to bolo divné. Ale časom na túto zvláštnosť zabudol. Prefrflával sa najskôr mesiacmi, potom rokmi až jedného dňa... bolo to náhle a nečakané. Ale odvtedy sa jeho život náhle zmenil. Našiel si nových priateľov, mačka ktorá ho zvykla obchádzať minimálne na päť metrov ho už obchádzala len na tri metre a dokonca sa vedľa neho objavila nová neznáma tuja, ktorej meno ešte nepoznal, ale plánoval sa zoznámiť.
A spúšťač? Prvá pozitívna myšlienka v jeho živote "Veď určite bude lepšie."