Hudobrodenie
"Teší ma. Ja som Bluesová Sólica", povedalo čudné čosi, s očami nápadne klipkajúcimi do dvanásťtaktového rytmu, ktoré tomu čosi skvelo ladili s čerstvo na modro nalakovanými nechtami. "Zdravím, teší ma, ja som Rockové Sólo, ideš pogovať?", odznela odpoveď druhého, dlhovlasého čosi, odetého komplet v čiernom, so zvláštnymi signatúrami na oblečení. "Pogovať? Ale keď ja neviem čo to je.""Nevadí, naučíš sa, nie je to nič ťažké!", zatváril sa spiklenecky Rockové Sólo a schmatol Bluesovú Sólicu za ruku.
Dejiny Hudby neboli príliš nadšené týmto vývojom. Vždy si predstavovali Hudbu ako rodinu s presne vymedzenými poličkami pre jej deti. Každé by vyrastalo samostatne, dospelo by vlastnou cestou do svojho rozkvetu, bez nejakých bočných vplyvov či nehostinných zážitkov. Už od prvých výkrikov a pravekých dunení spôsobovaných jedným z "ich" prvých potomkov, Pravekým Bubeníckym Sólom sa tohto plánu držali. Bolo to síce náročné na priestor, ale tak čo človek nespraví pre svoje ratolesti. Predsalen Dejiny Hudby neboli v hmotnej núdzi a tak si mohli dovoliť aj priestrannejší byt v centre mesta.
"Čo myslíš tým pogovať? To je určite niečo nové z Ázie. Vieš dnes je cítiť značný vplyv Číny na našu kultúru. Však aj táto moja sukňa je z čínskeho trhu. Od jedného divného číňana. Strašne chcel zjednávať, ale ja som mu to nedovolila."
"Nie, nie, neboj sa. Nie je to nič čínske. Dokonca ani americké. Toto je celosvetové! Však to skús," odvetil Rockové Sólo, rozcuchal si vlasy, rozcuchal ich aj svojej spoločníčke a...
"Nie, nie, to sa nemôže stať, to nemôžem dovoliť. Nemôžem sa len tak prizerať. Následky by boli nepredstaviteľné. Hrôzostrašné. Čo by na to povedala Budúca História!?!? Chaos. Monumentálny chaos."
Bola temná noc. Veľmi temná. Tak temná, že pri pohľade na ňu začne človek pochybovať o filozofickej podstate existencie svetla. Bolo počuť len zvuky. Zvuky prichádzajúce z diaľky. Dejiny Hudby rútiace sa dolu ulicou spôsobovali nepredstaviteľný hluk. Žánre kopiace sa roky a stáročia tvoriace jej osobnosť už viac neboli schopné pod tlakom zúrivosti udržať svoju konzistenciu. Keď dorazili na miesto činu Dejiny chceli ihneď zasiahnuť, neuvedomujúc si svoj rozcuchaný výzor spôsobovaný ani nie husľovým klúčom trčiacim von z ucha ako výrazom z knihy Materstvo a veci s ním spojené, výraz č.253: "zastrelím každého kto mi príde do cesty, moje materstvo je dôležité". Lenže bolo neskoro. Pri pohľade na zaľúbený bozkávajúci sa pár vydávajúci pri "zbližovacej činnosti" zvláštne ešte nikdy predtým nepočuté zvuky jej napätie a nervozita stúpli do monumentálnych rozmerov...
Bolo počuť puk. Nikto najprv nevedel, čo sa stalo, no každému bolo jasné, že sa udialo niečo historické. Ovzdušie bolo cítiť niečím novým, nepočutým. Dejiny Hudby pod náporom hnevu a zlosti jednoducho pukli. Nepredpokladali takýto vývoj a to predznamenalo ich smrť. Žánre sa rozpŕchli...
Pred koncertnou sálou stojí malé čosi. Malé čosi so zlomeným husľovým kľúčom v ruke, ledva držiace sa na nohách, pohmmkávajúce a vyklepkávajúce si novú bluesrockovú melódiu, tváriace sa ako by to bolo odjakživa úplne prirodzené.
Dejiny Hudby neboli príliš nadšené týmto vývojom. Vždy si predstavovali Hudbu ako rodinu s presne vymedzenými poličkami pre jej deti. Každé by vyrastalo samostatne, dospelo by vlastnou cestou do svojho rozkvetu, bez nejakých bočných vplyvov či nehostinných zážitkov. Už od prvých výkrikov a pravekých dunení spôsobovaných jedným z "ich" prvých potomkov, Pravekým Bubeníckym Sólom sa tohto plánu držali. Bolo to síce náročné na priestor, ale tak čo človek nespraví pre svoje ratolesti. Predsalen Dejiny Hudby neboli v hmotnej núdzi a tak si mohli dovoliť aj priestrannejší byt v centre mesta.
"Čo myslíš tým pogovať? To je určite niečo nové z Ázie. Vieš dnes je cítiť značný vplyv Číny na našu kultúru. Však aj táto moja sukňa je z čínskeho trhu. Od jedného divného číňana. Strašne chcel zjednávať, ale ja som mu to nedovolila."
"Nie, nie, neboj sa. Nie je to nič čínske. Dokonca ani americké. Toto je celosvetové! Však to skús," odvetil Rockové Sólo, rozcuchal si vlasy, rozcuchal ich aj svojej spoločníčke a...
"Nie, nie, to sa nemôže stať, to nemôžem dovoliť. Nemôžem sa len tak prizerať. Následky by boli nepredstaviteľné. Hrôzostrašné. Čo by na to povedala Budúca História!?!? Chaos. Monumentálny chaos."
Bola temná noc. Veľmi temná. Tak temná, že pri pohľade na ňu začne človek pochybovať o filozofickej podstate existencie svetla. Bolo počuť len zvuky. Zvuky prichádzajúce z diaľky. Dejiny Hudby rútiace sa dolu ulicou spôsobovali nepredstaviteľný hluk. Žánre kopiace sa roky a stáročia tvoriace jej osobnosť už viac neboli schopné pod tlakom zúrivosti udržať svoju konzistenciu. Keď dorazili na miesto činu Dejiny chceli ihneď zasiahnuť, neuvedomujúc si svoj rozcuchaný výzor spôsobovaný ani nie husľovým klúčom trčiacim von z ucha ako výrazom z knihy Materstvo a veci s ním spojené, výraz č.253: "zastrelím každého kto mi príde do cesty, moje materstvo je dôležité". Lenže bolo neskoro. Pri pohľade na zaľúbený bozkávajúci sa pár vydávajúci pri "zbližovacej činnosti" zvláštne ešte nikdy predtým nepočuté zvuky jej napätie a nervozita stúpli do monumentálnych rozmerov...
Bolo počuť puk. Nikto najprv nevedel, čo sa stalo, no každému bolo jasné, že sa udialo niečo historické. Ovzdušie bolo cítiť niečím novým, nepočutým. Dejiny Hudby pod náporom hnevu a zlosti jednoducho pukli. Nepredpokladali takýto vývoj a to predznamenalo ich smrť. Žánre sa rozpŕchli...
Pred koncertnou sálou stojí malé čosi. Malé čosi so zlomeným husľovým kľúčom v ruke, ledva držiace sa na nohách, pohmmkávajúce a vyklepkávajúce si novú bluesrockovú melódiu, tváriace sa ako by to bolo odjakživa úplne prirodzené.