David a dobrodružstvo
David sedel v kresle a hľadel z okna. Už nikdy to nebude ako predtým, keď sa svalová hmota ladne krivila pri behu na pláži, štýlové vlasy viali v čerstvom rannom morskom vánku a čajky kradli iným vtákom ich starostlivo strážené vajcia. Ale pekne po poriadku...
Už dávno nebol David v akcii. Bol z toho aj trochu smutný, no keď uzrel na svojom stole záhadnú farebnú obálku so žiarivými pozlátenými nápismi, jeho vráskavé srdce a kvalitná zubná protéza značky Rozžujemajbetón mu od radosti poskočili. "Áno, áno, áno, yes, yes, yes!!! Konečne!!", zvolal víťazoslávne a začal si baliť kufre. Svet ešte nikdy neuzrel balenie kufrov takej rýchlosti. Tričká, nohavice a pohotovostná zásoba stareckých paličiek lietali medziplanetárnou rýchlosťou na všetky strany, no vždy presne na svoje miesto.
Bola to zvláštna obálka, prekypujúca farbami, hrubá, vrúbkovaná, poskytujúca extra vzrušenie na dotyk, s poštovou známkou z Austrálie. Väčšinou takéto obálky dostanete len raz za život. Alebo vôbec. Ak ste "jeden z nich", z tých štastlivcov, máte sa načo tešiť.
A David sa tešil. Ešte nikdy nerobil reklamu na opaľovací krém...
Po pristátí v Austrálii bolo ešte treba vykonať pár formalít ako zvítanie sa s prezidentom kozmetickej spoločnosti, zvítanie sa s pomocníkmi, zvítanie sa s režisérmi a v neposlednom rade zvítanie sa s kengurami, jedovatými hadmi, pavúkmi, eukalyptovníkmi a inými plodmi austrálskej zeminy ktoré mali čo povedať do osudu Davida a jeho momentálne už postaršieho osudu.
Natáčanie prebiehalo podľa očakávania hladko. Krému bolo dosť, "americké úsmevy z reklamy" boli pripravené na každom rohu, liany a pirane tiež, jediné čo Davidovi vŕtalo hlavou bolo "Prečo sa do pekla odohráva reklama na opaľovací krém v dažďovom pralese?!!! Vari nie je na svete dosť piesku a morských rias?" Po tejto ťažkej filozofickej úvahe sa David po odznení prvej klapky spásonostne rozhúpal na priľahlej liane a spustil podľa scenára naprieč "umelou" amazonkou k tam stojacej "bujnejšie" vyvinutej dáme vietnamského pôvodu (išlo predsa o vietnamskú kozmetickú firmu s príznačným názvom Miňienazvieratachťesťujeme). Keď tu zrazu sa stalo niečo nevídané. Pod nátlakom chemikálii z umelo vytvoreného pralesa, vysokej vlhkosti ovzdušia a výnimočnému genetickému materiálu sa zo skupiny okoloidúcich, v rukách fotoaparát majúcich, japonských turistov stali podivní divosi kanibalistického zamerania. S bojovým pokrikom "Casioooo!!!!!" sa rozbehli na filmový štáb, ktorý zatiaľ stihol nadobudnúť ohromné rozmery rozrušenia, a vedel prečo. V momente sa strhla trma vrma ktorá nemala konca. Keď tu v tom David zbadal, že jeho "pokrémovaná vyvolená", je momentálne vyvalená, a to konkrétne v priľahľom jazierku s veľmi umne nachystaným stádom piraní. "To takto nemôžem nechať. Musím zachrániť bezbrannú devu," povedal si David, strhol zo seba všetky šaty a postavil sa na útes týčiac tak svoju chlpatú hruď a červené seriálové kraťase, ktoré vlastne nikdy nevyzliekal (čo malo za dôsledok taký zvláštny hnedastý opar s divným zápachom okolo Davida. On si myslel, že je to smogom z priemyselnej výroby, ale ostatní vedeli presne o čo ide. Ale keďže bol hviezda tak mu to tolerovali). Zaostril svoj kedysi povestný orlí zrak a skočil za prvým rozmazaným fľakom čo videl vo vode. Keď sa mu asi na piaty krát podarilo trafiť tú správnu čmuhu, zúrivo sa vrhol na teraz už jednočlenné poloumierajúce stádo piraní (predsalen vietnamky vedia byť dosť sebestačné) a zasadil mu smrteľný úder. Udychčane pozrel na zachránenú dievčinu a nestihol vyriecť ani povestné "Ste OK?", keď sa mu náhle hodila okolo krku a začala ho bozkávať. "Ale ja som už po prechode!!!", oznámil jej David.
David sedel v kresle a hľadel z okna. Už nikdy to nebude ako predtým, keď sa svalová hmota ladne krivila pri behu na pláži, štýlové vlasy viali v čerstvom rannom morskom vánku a čajky kradli iným vtákom ich starostlivo strážené vajcia. "Ale ešte stále mám dosť síl," chytil teraz už jeho novú vietnamskú družku okolo pásu, "Akože sa volám Hazelhoff!!!"
Už dávno nebol David v akcii. Bol z toho aj trochu smutný, no keď uzrel na svojom stole záhadnú farebnú obálku so žiarivými pozlátenými nápismi, jeho vráskavé srdce a kvalitná zubná protéza značky Rozžujemajbetón mu od radosti poskočili. "Áno, áno, áno, yes, yes, yes!!! Konečne!!", zvolal víťazoslávne a začal si baliť kufre. Svet ešte nikdy neuzrel balenie kufrov takej rýchlosti. Tričká, nohavice a pohotovostná zásoba stareckých paličiek lietali medziplanetárnou rýchlosťou na všetky strany, no vždy presne na svoje miesto.
Bola to zvláštna obálka, prekypujúca farbami, hrubá, vrúbkovaná, poskytujúca extra vzrušenie na dotyk, s poštovou známkou z Austrálie. Väčšinou takéto obálky dostanete len raz za život. Alebo vôbec. Ak ste "jeden z nich", z tých štastlivcov, máte sa načo tešiť.
A David sa tešil. Ešte nikdy nerobil reklamu na opaľovací krém...
Po pristátí v Austrálii bolo ešte treba vykonať pár formalít ako zvítanie sa s prezidentom kozmetickej spoločnosti, zvítanie sa s pomocníkmi, zvítanie sa s režisérmi a v neposlednom rade zvítanie sa s kengurami, jedovatými hadmi, pavúkmi, eukalyptovníkmi a inými plodmi austrálskej zeminy ktoré mali čo povedať do osudu Davida a jeho momentálne už postaršieho osudu.
Natáčanie prebiehalo podľa očakávania hladko. Krému bolo dosť, "americké úsmevy z reklamy" boli pripravené na každom rohu, liany a pirane tiež, jediné čo Davidovi vŕtalo hlavou bolo "Prečo sa do pekla odohráva reklama na opaľovací krém v dažďovom pralese?!!! Vari nie je na svete dosť piesku a morských rias?" Po tejto ťažkej filozofickej úvahe sa David po odznení prvej klapky spásonostne rozhúpal na priľahlej liane a spustil podľa scenára naprieč "umelou" amazonkou k tam stojacej "bujnejšie" vyvinutej dáme vietnamského pôvodu (išlo predsa o vietnamskú kozmetickú firmu s príznačným názvom Miňienazvieratachťesťujeme). Keď tu zrazu sa stalo niečo nevídané. Pod nátlakom chemikálii z umelo vytvoreného pralesa, vysokej vlhkosti ovzdušia a výnimočnému genetickému materiálu sa zo skupiny okoloidúcich, v rukách fotoaparát majúcich, japonských turistov stali podivní divosi kanibalistického zamerania. S bojovým pokrikom "Casioooo!!!!!" sa rozbehli na filmový štáb, ktorý zatiaľ stihol nadobudnúť ohromné rozmery rozrušenia, a vedel prečo. V momente sa strhla trma vrma ktorá nemala konca. Keď tu v tom David zbadal, že jeho "pokrémovaná vyvolená", je momentálne vyvalená, a to konkrétne v priľahľom jazierku s veľmi umne nachystaným stádom piraní. "To takto nemôžem nechať. Musím zachrániť bezbrannú devu," povedal si David, strhol zo seba všetky šaty a postavil sa na útes týčiac tak svoju chlpatú hruď a červené seriálové kraťase, ktoré vlastne nikdy nevyzliekal (čo malo za dôsledok taký zvláštny hnedastý opar s divným zápachom okolo Davida. On si myslel, že je to smogom z priemyselnej výroby, ale ostatní vedeli presne o čo ide. Ale keďže bol hviezda tak mu to tolerovali). Zaostril svoj kedysi povestný orlí zrak a skočil za prvým rozmazaným fľakom čo videl vo vode. Keď sa mu asi na piaty krát podarilo trafiť tú správnu čmuhu, zúrivo sa vrhol na teraz už jednočlenné poloumierajúce stádo piraní (predsalen vietnamky vedia byť dosť sebestačné) a zasadil mu smrteľný úder. Udychčane pozrel na zachránenú dievčinu a nestihol vyriecť ani povestné "Ste OK?", keď sa mu náhle hodila okolo krku a začala ho bozkávať. "Ale ja som už po prechode!!!", oznámil jej David.
David sedel v kresle a hľadel z okna. Už nikdy to nebude ako predtým, keď sa svalová hmota ladne krivila pri behu na pláži, štýlové vlasy viali v čerstvom rannom morskom vánku a čajky kradli iným vtákom ich starostlivo strážené vajcia. "Ale ešte stále mám dosť síl," chytil teraz už jeho novú vietnamskú družku okolo pásu, "Akože sa volám Hazelhoff!!!"